Stopom naprieč Poľskom

Autor: Matěj Pisárčik

14. Júl 2010, je málo hodín, ale slnko už pekelne páli, teploty dosahujú tridsať stupňov v tieni, celkom tropické počasie na strednú Európu. Nad asfaltom sa vznáša horúci vzduch, ktorý dotvára atmosféru skôr savany ako krajiny v miernom podnebí. Jedine  osamelý strom pri krajnici nám poskytuje aspoň kúsok tieňa. Na odľahlej ceste prejde auto málokedy, šoféri sú veľakrát z najbližšej dediny a len ukazujú prstom dolu, mnou nenávidené gesto „som odtiaľto“. Hovorí sa, že dobrý stopár musí brať do úvahy dobré miesto, správny čas a svoj výzor. Spojením týchto troch pravidiel sa dá stopnúť auto do desiatich minút. Treba si uvedomiť, kedy je niečo nesprávne. V našom prípade sme si určili hodinu na jednom mieste a inak presun niekde inde, dobu stopovania medzi šiestou ráno a ôsmou večer a výzor, ten sme ponechali na náhode.

Kráčať na poludnie popri krajnici pripomína, koľko zbytočných vecí obsahujú naše batohy. Spací vak, ešus, teplé oblečenie, pláštenka, jedlo, oblečenie, každé kilo navyše teraz pociťujeme dvojnásobne. Zem je tak rozpálená, že podrážky na sandáloch sa mi teplom rozleptávajú. Dvadsať mlčanlivých kilometrov k hlavnej ceste. Zhruba v polke kdesi za Jablonkou pri nás zastavuje auto. Mladá vysmiata Poľka nám ponúka odvoz na hlavnú cestu, ak jej pomôžeme rozviesť tovar. Desať kilometrov nám trvá hodinu,  s veľkým počtom zastavení v malých obchodíkoch. Konečne.

Hlavným ťahom na Krakow prechádza množstvo áut, netrvá ani pätnásť minút a sedíme v malej dodávke. Jej vodič vyzerá na tvrdého chlapíka. Poľština a slovenčina sú si blízke nie však rovnaké, preto pri rozhovore preferujem angličtinu. Dozvedáme sa, že muž je bývalý vojak z Afganistanu, takže rozpráva perfektne a plynulo. Prezrádza nám svoje osobné skúsenosti so stopovaním naprieč Ruskom. Cítiť, že s nami ťahá za jeden koniec. Osobne si myslím, že pri každom človeku, ktorého stopnete, potrebujete udržiavať živú konverzáciu a nie vždy je to práve najľahšie. Cesta ubehne rýchlejšie a ľudia, keď sa trocha zblížia, veľakrát ponúknu pomoc alebo radu. Poľskí šoféri používajú zaujímavý spôsob komunikácie, fungujú medzi nimi rádio vysielanie, každý má vysielačku a prijímač s dosahom zhruba jeden kilometer. Cez toto spojenie si odovzdávajú informácie o polícii alebo cestných zápchach. Premyslený systém pomohol aj nám, pretože vojak takto zohnal odvoz ďalej na sever.  

Vystúpili sme v strede zápchy a okamžite nastúpili k novému neznámemu mužovi. Prepravcovi súčiastok z Maďarska do Poľska. Smer Cestochowa, ani sa nám nesnívalo, že sa prvý deň dostaneme tak ďaleko. Konverzácia trocha viazne, pretože chlapík nerozumie anglicky. Spojením slovenčiny a poľštiny preberáme klasické otázky politiky, kultúry a vysvetľujeme plán našej cesty. Opäť sme si ho získali a po chvíľke sa ponúkne, že nás zavezie až na diaľnicu priamo na sever.    
Slnko pomaly zapadá. Benzínová pumpa pri dvojprúdovom ťahu sa zdá ako dobré miesto na nocľah. V kúte z jednej strany krytý budovou si rozkladáme spacie vaky. Ľahká večera a unavený zaspávame. Spánok mám nepokojný, pretože okolo pumpy stále niekto chodí, musím dávať pozor na veci.

15. Júl, dnešné ráno vôbec nenaznačuje zmenu počasia. Rýchla hygiena a sme pripravený vyraziť. Mám zlú náladu, pretože nás čaká náročné stopovanie na diaľnici a som značne nevyspatý. V priebehu desať minút sa moja nálada otáča o sto osemdesiat stupňov a s úsmevom nastupujem k českému kamionistovi. Mladý chalan mieri kúsok za Lodz do mestečka Zgierz. Cez dvojhodinový úsek spím.

Zgierz je pekné, malé mestečko s tradičnou poľskou architektúrou vysokých domov. Premávka funguje trocha chaoticky, ale ako nám povedal Čech, treba si len zvyknúť. Sme na začiatku a musíme sa dostať na druhú stranu mesta, odkiaľ bude možné stopovať smer Gdaňsk. Zhruba šesť kilometrov chôdze pod horúcim slnkom. Vykúpením je až vysoký kostol s príjemným tieňom a studenou dlažbou. Rybie konzervy chutia zvláštne a hneď po nich zaspávam. Prebudím sa až na nepochopiteľný krik predavačov cirkevných obrazov, sošiek a podobných materiálnych zbytočností. Asi sa hádajú. Pre nás je čas pokračovať.

Neúprosná horúčava, odhadujem to na tridsaťpäť stupňov v tieni. Za mestom sme našli vynikajúce miesto, dlhá rovina s veľkou odstavnou plochou pod korunami stromov sľubuje úspech. Z desiatich minút je polhodina a z nej hodina, keď konečne zastavuje auto. Využívam nami dohodnuté pravidlo: kto stopne, sedí vzadu a nemusí viesť konverzáciu. Starší pán mieri na Gdaňsk, čo môže byť lepšie? Azda len nasledujúca informácia, nielen na Gdaňsk, ale až do vytýčeného cieľa nášho výletu polostrov Hell. Neuveriteľné šťastie. 

Hell je najsevernejší bod Poľska. Tiahne sa ako zhruba tridsaťpäť kilometrový pás borovicového lesa a piesočných pláži, široký maximálne päť kilometrov. Skladá sa z dvoch časti Jastarnie a Hellu. Z jednej strany ho obklopuje zátoka, ktorá sa využíva na vodné športy, a z druhej Baltické more. Jastarnia vôbec nepripomína severské mestečko. Prirovnal by som ho skôr k juhu Talianska. Architektonicky, ale aj spôsobom, akým sa miestni obliekajú a správajú. Všade cítiť čerstvé ryby, ovocie a zeleninu, na uliciach sa predávajú morské jedlá, suveníry a mnoho ďalších produktov typických pre prímorské oblasti. Vládne tu živý ruch, plno turistov z rôznych častí sveta. Toto odľahlé miesto je letným rajom Poľska. 

Noc trávime pri ohni na pláži. Čaká nás pokojný deň pri najkrajšom mori, aké som kedy videl. Priezračne čistá voda a piesok, bez jedinej skalky, mušle či špiny. Raj s príznačným menom pekla. Zaslúžený jednodňový oddych a koniec nášho šťastia.

17. Júl, počasie sa otáča proti nám. V diaľke sa zhromažďujú čierne mračná. Za celý deň sme prešli len sto kilometrov, a to v štyroch autách. Posledné nás vykladá priamo v strede diaľnice na území nikoho. Dážď visí na vlásku, všade navôkol sa ozývajú hromy a vieme, že je najvyšší čas nájsť úkryt. K neďalekému cestnému mostu dobiehame už s prvými kvapkami. Prichádza tma a s ňou aj zúrivá letná búrka, presýtená bleskami najrozmanitejších tvarov. Spokojne ležíme pod mostom, sotva tri metre od našich nôh sa rútia autá a vôkol zúri smršť. Celú noc bdieme a preberáme plán zmenený kvôli dažďu. 

Ráno, piateho dňa. Je pol piatej a svitá. Rozhodli sme sa stopovať smerom spať do Gdaňsku, odkiaľ pôjdeme vlakom do Krakowa. Je to len pár kilometrov, ale v daždi nechce zastaviť každý. Nakoniec to netrvá až tak dlho a sme v Gdaňsku. Je to pekné mesto s pôsobivou, starobylou zástavbou. Sme tu skoro, takže akoby ešte spalo. Ulice sú prázdne a tichá prechádzka v tomto počasí pôsobí nostalgicky.
Vlak. Krakow. Takmer doma. Konečne neprší. Stopujeme smerom k hranici. Už je skoro tma, keď sa stretávame s mladým Litovčanom putujúcim naprieč Európou. Berieme ho so sebou na naše rodné Slovensko.